mino55

Viac ako tristo mŕtvych a množstvo zranených bol výsledok bitky o Komárno 1.mája 1919. Prvýkrát v nej stáli proti sebe česko-slovenskí legionári a maďarskí boľševici.

Po zániku Rakúsko-Uhorska a vzniku Československa  provizórna demarkačná čiara a potom aj definitívna hranica bola tvorená hlavným tokom Dunaja. Komárno už predtým rozdeľoval Dunaj na dve časti. Až do rozpadu Uhorska koncom roka 1918 to však bolo kompaktné mesto spojené dvoma mostmi – cestným i železničným. Československé vojsko obsadilo severnú, priemyselnú časť Komárna bez boja 9. januára 1919. Budapešť bola však presvedčená, že Komárno sa jej navráti. Podľa starej maďarskej legendy bolo toto mesto považované za talizman Uhorska. Tradovalo sa, že kým je Komárno v rukách Maďarov, patrí im aj celé Uhorsko. Keď však „Česi“ stále neodchádzali, vyhlásili 20. januára stúpenci obnovy Veľkého Uhorska prvý všeobecný štrajk a o necelé dva týždne druhý. Novovytvorená hranica nabúrala tradičné hospodárske i medziľudské vzťahy, zhoršila zásobovacie pomery, spôsobila prudký rast nezamestnanosti

Koncom apríla 1919 už v Komárne nikto nepochyboval o blížiacom sa útoku. Posledné varovanie prišlo neskoro večer 30. apríla 1919.  Pri pešom moste vybuchlo počas striedania stráží niekoľko ručných granátov. Zranili piatich legionárov a pod paľbou pušiek sa ocitla aj budova strážnice.

Početný stav ČS jednotiek v Komárne bol asi 600 mužov – čím sa vyrovnal maďarskej posádke v južnej časti kedysi jediného mesta (dnes je to Komárom) . Chýbala im však potrebná výzbroj, mnohí jazdci nemali dokonca kone ani šable.

Útok z druhej strany Dunaja prišiel 1. mája.  Miestne rady si údajne samy zmobilizovali do zbrane vyše tisíc (podľa iných zdrojov až 2-tisíc) dobrovoľníkov z najväčších tovární, ku ktorým sa pridalo približne 400 mužov miestnej vojenskej posádky. Údajne to urobili napriek zákazu svojich veliteľov, ktorí o úspechu akcie vopred pochybovali.

Spoliehali sa však na moment prekvapenia, na kvalitnú výzbroj a dostatočné zásoby munície. Počítali aj so vzburou nielen robotníkov komárňanskej lodenice, ale aj vojakov tamojšej posádky.

Útok maďarských gardistov a vojakov na Komárno sa začal delostreleckou paľbou z ľavého brehu Dunaja. V tme a v hmle premohli hliadku na železničnom moste a postupovali ďalej do mesta. Pri železničnej stanici však narazili na tvrdý odpor čs. jednotiek. Brániacemu sa Komárnu prišli v skorých ranných hodinách  na pomoc legionári 34. streleckého pluku z Nových Zámkov.  Okolo šiestej hodiny ráno spoločne zahnali  votrelcov na ústup.

Niektorí útočníci sa potom zakopali na Alžbetinom ostrove pri Komárne. Čakal na príchod sľubovaných záloh – zväčša ozbrojených baníkov z Tatabáne, ale tí napokon neprišli.

Na komárňanskom mestskom cintoríne je pochovaných 25 českých a slovenských obetí tejto bitky a 102 padlých vojakov z maďarskej strany. V skutočnosti však boli jej straty oveľa vyššie – 289 padlých, ale telá mnohých skončili v Dunaji. Je to nepomer. Veď maďarskí vojaci a červení gardisti mali na začiatku zjavnú presilu, zaútočili dosť nečakane a pod rúškom tmy.

Správa vrchného velenia maďarskej červenej armády adresovala organizátorom akcie tvrdú kritiku: Akcia sa skončila úplnou porážkou a veľkým krviprelievaním. Prebehla pod vedením nezodpovedných jednotlivcov, bezduchých agitátorov, bez odbornej príprav. Keď videli smutne následky, zbabelo ušli.

Na komárňanskom mestskom cintoríne

Pomník 25. čs. legionárov padlých 1.5.1919 pri obrane čs. hraníc v Komárne.

Spoločný hrob 102  maďarských revolucionárov padlých v bojoch o Komárno 1.5.1919

Foto: autor