mino55

V roku 1949 sa mestom Levoča šírili fámy, že komunisti chcú uväzniť levočského farára Jozefa Vojtasa. V noci z 25. a 26. júna 1949 prišlo pred faru  takmer 300 ľudí chrániť svojho farára pred zatknutím. Po následných provokáciách a vyhrotení situácie rozvášnený dav zaútočil na byty predsedu jednotného roľníckeho družstva a predsedu okresného národného výboru a na stanicu ZNB, Nasledujúci deň obsadili Levoču jednotky Štátnej bezpečnosti a Ľudových milícií. Bolo vyhlásené stanné právo.

Celkovo pre levočskú vzburu bolo zatknutých 191 ľudí z Levoče a okolia  a 52 z nich aj odsúdili . Mnohí si celé tresty odsedeli vo väzniciach v Leopoldove či Ilave. Niektorí dostali v roku 1950 amnestiu, iným boli odpustené časti trestov. Po prepustení im na úrade pridelili nútené práce v bani a iné ťažké práce. Farára Jozefa Vojtasa počas vzbury neobvinili, Štátna bezpečnosť ho však zaistila v júli 1950 a väznený bol až do roku 1969.

Udalosti Levočskej vzbury pripomína tabuľa s menami odsúdených účastníkov vzbury pri severnom vchode do kostola Sv. Jakuba v Levoči

.

Stranícke vedenie bolo rozhodnuté  zamedziť aj tradičnú levočskú pút, ktorá sa mala konať začiatkom júla 1949.  Okresného lekára donútili vydať vyhlášku o vypuknutí týfusu v Levoči. To malo zdôvodniť zrušenie púte. Veriaci však na to nereagovali a púť pripravovali naďalej. Levočská púť sa v tom roku predsa len konala. Napriek tomu, že stranícki činovníci nariadili zrušenie autobusových a vlakových spojov, na Mariánskej hore sa 2. júla 1949 zhromaždilo približne 30-tisíc ľudí. Pôvodne bola očakávaná účasť okolo 100-tisíc veriacich – taká bola v predchádzajúcich dvoch rokoch.

foto  autor