V bývalých bratislavských vodných kasárňach sa 5. júna 1918 vzbúrilo 307 vojakov 72. pešieho pluku. Vojaci, výlučne slovenskej národnosti, boli väčšinou navrátilci z ruského zajatia po Brest-litovskom mieri. Nevôľu u nich vyvolalo rozhodnutie poslať ich znovu na front. V tomto čase nikto netušil, že vojna trvajúca dlhé štyri roky sa skončí už o pár mesiacov. Vojaci odmietli nastúpiť pri rozdeľovaní uniforiem pred službukonajúceho kapitána jazdectva a zbili ho. Vzburu však za krátko potlačilo privolané vojsko. Vzbúrení vojaci nebolí ešte vyzbrojení. Pôvodcovia vzbury, domobranci pechoty: Ján Škapík, Martin Jursa, Gabriel Rusňák, Ján Pálka, Melicher Ilenčík a slobodník Martin Lipa boli postavení pred súd a súdení podľa stanného práva. Dvoch z nich Jána Škapíka a Martina Jurzu na výstrahu zastrelili pri Leopoldovej bráne Bratislavského hradu.. Ich telá boli uložené do spoločného hrobu v Slávičom údolí.
V decembri 1925 sa realizovala exhumácia pozostatkov. Plánovaná pietna slávnosť ich uloženia do nového hrobu na jar budúceho roku sa však neuskutočnila. Nezrealizoval sa ani zámer použiť na pomník žulové zvyšky zo zničeného pomníka Márie Terézie. Víťazovi súťaže na pomník, architektovi Emilovi Bellušovi, materiál nepostačoval. Odhalenie pomníka na cintoríne Slávičie údolie sa tak oddialilo až na 1. november 1927.
Poprava sa uskutočnila pri Leopoldovej bráne Bratislavského hradu.
Pomník na cintoríne Slávičie údolie.
Foto : autor
Nuž neopusluchnutie rozkazov, ked si v... ...
Celá debata | RSS tejto debaty