mino55

Východoslovenské roľnícke povstanie zvané tiež Sedliackym či Cholerovým povstaním bolo najväčším a najradikálnejším sociálnym vystúpením roľníkov v dejinách Slovenska. Vypuklo 19. júla 1831 a zapojilo sa do neho asi 45 000 poddaných zo 150 obcí a malých mestečiek Zemplínskeho, Šarišského, Spišského a Abovského regiónu .Na čele rebélie stáli richtári z niektorých obcí a niekoľko chudobných zemanov.                                                                                                                                                Predohrou povstania bola veľká neúroda, ktorá spôsobila zhoršenie sociálnej situácie ľudu. Predchádzala tomu aj nepriaznivá spoločenská situácia.  Vtedajšie panstvo obmedzovalo práva poddaných, napríklad zmenšovaním plôch polí a lúk užívaných sedliakmi. Monarchia bola vyčerpaná napoleonskými vojnami, čo spôsobilo zvýšené daňové zaťaženie najmä nižších vrstiev obyvateľstva. Sedliaci chudobneli a tak sa stupňovalo sociálne napätie na vidieku  Napätie sa vystupňovalo, keď kvôli cholere šíriacej sa z Haliče a Ruska začali úrady prijíma opatrenia ako zákaz prác na poliach či zákaz cestovania. Úrady spustili v ohrozených oblastiach dezinfekciu studní vápnom. Stoliční úradníci presadzovali ochranné opatrenia násilím, bez ich zrozumiteľného zdôvodnenia a vysvetlenia zväčša negramotnému obyvateľstvu. V čase najväčšieho výskytu cholery sa vrchnosť vysťahovala do bezpečných častí nakazených žúp a pospolitý ľud nechala napospas osudu. Keďže sa nevedelo nič o pôvode ochorenia, lekári skúšali lieky účinné pri iných nákazách: bizmutový prášok, kamilkový olej a podobne. Bizmut však za istých okolností – napríklad pri predávkovaní – môže byť aj toxický. Ľudia navyše nechápali, prečo ho musia užívať aj zdravé osoby. Ak potom niekto zomrel, smrť pripisovali nie chorobe, ale lieku.Vznikla doslova davová psychóza. Poddaní začali rabovať, vyháňali zemepánov, úradníkov, inteligenciu, klerikov, ničili im majetky, miestami ich dokonca i zabíjali. Uprostred nepokojov požiadala zemplínska stolica palatína, ktorý bol v tom čase najvyšším krajinským hodnostárom, o povolenie stanného práva a o tri stotiny regulárneho vojska. Keďže vzbúrenci vlastne nemali skutočných vodcov a spoločné velenie, povstanie bolo čoskoro potlačené. Už v auguste zasadali všade štatariálne súdy, zriadené nariadením hlavných županov. Voči takmer štyrom tisíckam obvinených postupovali veľmi tvrdo. Celkový počet obetí, popravených štatariálne (119)   ďaleko presahoval počet (24) obetí povstania.  Vzbura však prispela k väčšiemu uvedomeniu si vrchnosti, že poddanstvo je už anachronizmom. Uhorský snem v nasledujúcom období prisúdil poddaným o niečo väčšie práva.

Pripomienkou sedliackeho povstania je  pamätník postavený na nevysokom vŕšku Furča (310 m n. m.)

Práve na tomto vŕšku sa odohrala jedna z najväčších bitiek povstania.

Pamätník v obci Zemplínska Teplica, Obec bola  bola jednou z prvých kde vypuklo Východoslovenské sedliacke povstanie

foto – autor