mino55

V Ružomberku sa 4. júna 1939 postavili na odpor voči ľudáckemu režimu. Táto udalosť je známa pod názvom Ružomberská vzbura.

Situácia v Ružomberku bola krátko po Mníchove 1938, následnom novembrovom vyhlásení autonómie a po vzniku Slovenského štátu v marci 1939 napätá. Bola tu jedna celá generácia, ktorá zažila a poznala demokratický systém Československa. Mnohí obyvatelia  s nevôľou vnímali orientáciu „samostatného“ štátu na nacistické Nemecko, agresívne správanie exponentov Deutsche Partei v meste, aj rastúci radikalizmus a úpadok demokracie. Zákazy politických strán, spolkov, niektorých cirkví, zbavovanie majetku, zatváranie nepohodlných ľudí pre iné názory a mnohé iné. V meste bola umiestnená relatívne silná vojenská posádka, ktorej vojaci pred pár mesiacmi boli pripravení s presvedčením brániť celistvosť republiky. V takejto atmosfére existovala v Ružomberku odbojová skupina. Tvorili ju vojaci, ale aj robotníci z rybárpoľskej textilky a študenti. Ilegálna skupina mala názov Mor ho!

Hlinkova garda organizovala tradičný mestský majáles v Hrabovskej doline pri Ružomberku. Pre zlé počasie ho presunuli na 4. jún 1939.   Iné spolky, ktoré zvykli takéto akcie organizovať, napríklad Sokol a ďalšie, medzičasom garda pohltila a zhabala im majetky. Vyostrovali sa aj vzťahy medzi gardou a armádou, ktorá sa dovtedy tradične zvykla výrazne podieľať na organizácii verejných kultúrnych akcií. Zopár dní pred majálesom roku 1939 vyvesili vojaci nad mestom na vrchu Čebrať československú vlajku a rozhlásili, že je podmínovaná. Nerušene teda viala niekoľko dní, než sa ju gardisti odvážili zvesiť.

Problémy sa začali už pri vstupe na majáles, keď gardisti ako organizátori, zrušili tradičné vojenské zľavy. Dievčatá, zväčša  robotníčky rybárpoľskej textilky, zasa pri tanci demonštratívne dávali prednosť vojakom pred gardistami. Nepohodli sa ani na výbere pesničiek do tanca, keď publikum žiadalo české. Napätá situácia sa skončila hromadnou bitkou asi dvoch tisíc ľudí, pri ktorej spontánne vytvorené spojené sily „občianskeho a vojenského odboja“ vyhnali z akcie gardistov aj funkcionárov nemeckej Deutsche Partei. Dav vošiel do mesta, ozývala sa streľba do vzduchu, heslá na podporu Československa. Vzťah k novému režimu vyjadrovali heslá: ´Tiso, Tuka zradca, Edo Beneš vráť sa,´ a podobne. Štátna správa bola čiastočne paralyzovaná. Prišlo k viacerým konfliktom, kde museli byť privolaní žandári. Tí však situáciu nezvládli.  Privolaná vojenská pohotovosť z ružomberskej posádky sa pridala k vzbúrencom. Armáda tak na takmer dva dni prakticky ovládla mesto Ružomberok. Pripravenosť na túto situáciu bola však veľmi slabá. Bez vedenia a rýchleho koordinovania sa stratila súdržnosť. Skupiny vojakov síce obsadzovali jednotlivé kasárne, ale nevedeli, čo ďalej. Vzburu definitívne potlačili až 6. júna jednotky privolané z iných miest, vrátane tankov.  Nasledovala vlna zatýkania.  Asi 1350 vojakov z ružomberskej posádky bolo prevelených do iných útvarov po celom Slovensku. Viac ako 430 vojakov bolo odsúdených. Civilistov vďaka  mlčaniu obyvateľstva neusvedčili a nepozatýkali  až tak veľa, dostali však tvrdé tresty.

Ružomberská vzbura prepukla skôr ako začala druhá svetová vojna. Až do Slovenského národného povstania to bola najväčšia protiľudácka vzbura na území Slovenska

O udalostiach v Ružomberku informoval aj londýnsky rozhlas. Ľudácke noviny sa snažili to nerozmazávať, a k mlčaniu sa pridali aj tie protektorátne.

Pamätník na Ružombersku vzburu v Hrabovskej doline.

Foto: autor