mino55

Bratislava sa stala plnohodnotnou súčasťou Československej republiky až v roku 1919.  Československí legionári obsadili Prešporok 1. januára 1919.

V Prešporku vtedy žilo približne 40 percent občanov maďarskej národnosti  Boli veľmi ostro zameraní proti vzniku novej spoločnej republiky Čechov a Slovákov. Situácia sa vyhrotila po tom, čo Šrobárovo Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska prišlo 4. februára 1919 do Prešporka. Na jeho príchod reagovali maďarskí a nemeckí sociálni demokrati štrajkom, do ktorého sa zapojili pracovníci železníc, pôšt, energetických závodov a niektorých ďalších veľkých tovární. Štrajk mal v ťaživej zásobovacej situácii sociálny podtext, ale nacionalistickí agitátori mu dávali čoraz viac politickú dimenziu. Bol rýchlo spolitizovaný a spojený s požiadavkami národnostného charakteru. Vyvrcholením tohto procesu bola tragická udalosť známa ako „krvavá streda“ alebo „bratislavská streľba“.

Štrajky začaté už 3. februára s prestávkami pokračovali a v nedeľu 9. februára bolo nemecko-maďarskou stranou sformulované podmienky. Pri ich splnení  by od štrajkov upustili. Podmienky neboli splnené, tak v utorok 11. februára vypukol ďalší štrajk.  Protesty vyvrcholili 12. februára 1919. Štrajkujúci zvolali na dnešné Námestie SNP ľudové zhromaždenie, na ktorom sa pokojný charakter protestov skončil. Maďarskí nacionalisti sa pokúsili ovládnuť zhromaždenie zvolané Robotníckou radou. Okrem národnostných prejavov – vyvesovanie maďarských zástav a vyhlásenia o skorom znovuobsadení mesta maďarskou armádou, sprevádzala protesty streľba z oblokov. Dav napadol legionárov kameňmi. Napadol aj talianskeho veliteľa posádky Riccardo Bareccu. Vypukol chaos a legionári rozohnali dav streľbou. Po streľbe zostalo na mieste 6 mŕtvych a 13 ťažko ranených, z ktorých dvaja zranenia neskôr podľahli. Počet ostatných ranených sa nedal presne určiť, pretože mnoho z nich sa dlho ukrývalo a až navečer individuálne vyhľadalo zdravotnú pomoc

Pohreb zastrelených demonštrantov sa konal na Blumentálskom cintoríne pri Račianskom mýte. Neskôr ostatky preniesli do spoločného hrobu v Slávičom údolí. Tu je od roku 1961 pamätník – pieskovcový náhrobok s reliéfom postavy umierajúceho muža (akad. soch. Ladislav Šichman).

foto : autor